Ťažko si predstaviť, že by veľa ľudí na smrteľnej posteli povedalo niečo v zmysle:
"Ach, keby som trávil viac času v práci!"
Áno, možno sa pár nájde...
Mám pocit, že väčšina ľudí bude skôr premýšľať o tom, že netrávili viac a kvalitnejšie čas so svojimi blízkymi. S deťmi. So ženou (mužom). Že neboli viac láskaví a prístupní k druhým atď. Každý rok sa snažím ísť so svojimi deťmi na "víkend pre otcov s deťmi". Včera som sa vrátil z tohto víkendu nielen fyzicky vyčerpaný. Ale v rámci sebareflexie som mal ťažkosti čeliť pravde:
- Pred asi 12 rokmi mi jeden majiteľ firmy hovoril, aby som si dal pozor na to, aby som sa venoval naplno rodine, pretože on celú pozornosť venoval biznisu. Deti mu vyrástli (ani si nevšimol ako), manželstvo skončilo rozvodom (áno, dnes má firmu v hodnote štvrť miliardy, ale nezdá sa, že by ho to napľňalo).
Uvedomil som si, že presne túto chybu, pred ktorou ma varoval, robím.
- V biznise chcem byť "dokonalý" a špička v tom, čo robím.
Na víkende som si uvedomil, že túto túžbu stráviť čas tak, aby som bol "dokonalý a špičkový otec", nemám. Zdalo sa mi to divné. Prečo chcem robiť špičkovo biznis, ale byť priemerným až podpriemerným otcom? Uvedomil som si, že musím niečo zásadne zmeniť. A zmením to.
Ako to vidíte vy? Work-life balance?